Občas chodím na návštevu k mamine. Chovajú doma ovce, ktoré sú už vo vysokom štádiu a budú rodiť čochvíľa jedna za druhou. Na druhý deň ako som prišla sa narodili tri jahniatka, z toho dve boli životaschopné, ale tretie bolo podchladené a už do modra. Keď som sa ráno zobudila, vyšla som z izby a videla som, že brat doniesol v bedničke podchladeného barančeka a povedal, aby sme ho osušili. Vyzeral stuhnuto, ale mikal sa od zimy a bolo vidno že je na tom zle. Sušili sme ho s maminou s handrami, prikrývali, ale stále sa triasol. Zobrala som ho do náručia tak som ho hriala, lebo bednička sama o sebe je studená a neprodukuje teplo ako telo. Cítila som, že je studený, ale postupne sa prehrial a spinkal na mne spokojne, túlil sa. Mal problémy jesť, protože necucal a ani nemohol, lebo nevládal. Mal slabé telo aby sa udržal na nohách spočiatku a tak sme ho dokrmovali. No postupne znova upadal, iba spal a ťažko dýchal. Nemal reflex cucania a tak som bola z toho dosť smutná, pretože som si ho obľúbila. Tretí deň po jeho narodení bol kritický, pretože už to vyzeralo tak, že to vzdáva a uhynie. Aj som si poplakala, nazbierala sa vo mne taká ťažoba, že predsa len uhynie, aj keď sme sa tak snažili o jeho záchranu. Rozmýšľala som, že asi mu nie je dané žiť, ale čo môžem urobiť je modliť sa za jeho uzdravenie. Prosila som Ježiša, aby ho zachránil, chcela som, aby baranček žil, ale zároveň som si uvedomila, že to nie je v mojich rukách a ani v nikoho, iba v Božích, takže nech sa teda udeje akokoľvek, príjmem to s tým, že takto to chce môj Boh. A nech sa teda deje tak ako to chce On. Urobili sme s maminou čo sme vedeli. Na druhý deň som bola milo prekvapená a ďakovali sme s maminou Bohu, pretože malý baranček opatrne chodil popri svojej mame a pri kŕmení aj cucal, čo bol úžasný pohľad. Modlila sa zaň aj moja mama, potom neskôr mi to povedala. Teraz má baranček necelý týždeň a vidno že je od súrodencov menší, ale sme všetci radi že prežil a tešíme sa ako mu postupne chutí stále viac a viac. Ďakujem Bohu, že vypočul naše modlitby. Rozmýšľala som, že do života každému ešte prídu nepríjemné chvíle, kedy možno stratí to čo mu je drahé, alebo stratí toho, kto mu je blízky a bude to iste v duši bolieť. No Boh je ten, kto rozhoduje kedy to bude a uvedomenie, že smrť je iba prechod ďalej do života je povzbudenie pre veriaceho, že telesnou smrťou vlastne samotný život neskončí. Takýto postoj už v samotnej praxi nie je ľahký, aspoň pre mňa nie, pretože city sú a len tak sa vypnúť nedajú. Lenže treba rátať aj s tým, že sa to môže stať. Ale nič sa nevyrovná opore, ktorú mám u Boha, slobode, ktorú mi vie len On dať do duše, keď Mu zverím svoje starosti a očakávam Jeho vôľu a nie len tú svoju.
