streda 18. decembra 2013

Narodenie Ježiša Krista

Ev. podľa Jána 1:1
Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Bôh. 2 Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. 3 Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. 4 V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, 5 a to svetlo svieti vo tme, a tma ho nezadržala. 6 Bol človek, poslaný od Boha, ktorému bolo meno Ján. 7 Ten prišiel na svedoctvo, aby svedčil o tom svetle, aby všetci uverili skrze neho. 8 Nebol on tým svetlom, ale prišiel nato, aby svedčil o tom svetle. 9 To bolo to pravdivé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. 10 Na svete bol, a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal! 11 Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho neprijali! 12 Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno; 13 ktorí nie z krví ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení. 14 A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu jako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. 15 Ján svedčil o ňom a volal: Toto je ten, o ktorom som povedal: Ten, ktorý prichádza po mne, predišiel ma, pretože bol prvší než ja. 16 A z jeho plnosti sme my všetci vzali, a to milosť za milosť. 17 Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista. 18 Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil.


Vianočné sviatky sú oslavou narodenia Ježiša Krista, Kráľa kráľov. Mária, Jeho matka bola tehotná zo svätého Ducha, nie pričinením a vôľou muža, ale Ducha svätého. Už Jeho príchod bol zázračný a hoci žil Ježiš na zemi ako človek, nebol počatý človekom. Bol Bohom v ľudskom tele, aj Jeho meno Imanuel znamená v hebrejčine „Boh medzi nami“. Narodil sa chudobne a chudobným ľuďom. Už tým ukazoval príklad ľuďom, že je jedno kde sa človek narodí, záleží na tom ako žije a aký je. On je Kráľ a narodil sa v maštali, kde na neho dýchali zvieratá aby mu nebola zima, ležal v jasliach vystlaných slamou. Je Kráľ kráľov a Pán pánov a Jeho príchod bol skromný a tichý. Nenarodil sa v nemocnici, alebo na kráľovskom zámku. Predsa sa história jeho narodenia zachovala a veriaci oslavujú dodnes Jeho príchod na svet. Ani Jeho život nebol v prepychu a materiálnom bohatstve. Je to taký protiklad a zároveň poukázanie a zahanbenie namysleným a pyšným vladárom a pánom vo svete, že On sa narodil chudobne a predsa je Pánom, žil v chudobe a predsa je Kráľom. Svedčil o tom Jeho život a poslanie od Boha. Človek nepotrebuje veľa k prežitiu. Aby mal čo jesť, mal si čo obliecť aby nebol nahý, mať strechu nad hlavou. Ostatné má každý navyše. Nie je to zlé, mať niečo navyše, pokiaľ by vedel človek bez tých vecí žiť, ak by o ne prišiel. On sám počas chodenia zvestovania evanjelia nemal kde nocovať, ako sa spomína vo veršoch z biblie. Matúš 8:20 A Ježiš mu povedal: Líšky majú svoje skrýše a nebeskí vtáci svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil. Ježiš ako človek, bol vedený Duchom svätým, žil na česť a slávu Božiu, zvestoval a učil tak aj iných ľudí okolo seba bez rozdielu národnosti.
Vo veršoch hore vyššie píšu o Ňom ako o svetle, pretože tým aký bol ako človek, dával za príklad ako by mal taký človek byť, ako sa správať. Osvecoval a usviedčal ľudí Božím slovom a tak staval pravdu do popredia. Jeho príchod bol začiatkom milosti vykúpenia z hriechov, ktorú nám prišiel ponúknuť a tá milosť zatiaľ trvá, ale iste nie na veky. Božie Svetlo a Slovo prišlo na svet kvôli nám, ponížil sa do našej úrovne v tele. Narodil sa z Ducha svätého ako človek a tak ako On, očakáva sa aj od nás, aby sme sa podobne narodili ako svätí. Nie narodiť sa znova v tele, ale z Ducha svätého premenou našej mysle zlej démonskej, prevrátenej a sebeckého srdca. Aby sme sa zmenili a znova narodili v duši a boli ľuďmi podľa Jeho príkladu, novými stvoreniami vedenými Duchom Božím.

sobota 7. decembra 2013

Je pápež František kresťanom ?

Pavol píše vo svojom liste: Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty! (Galaťanom 1:8)
Aj keby sa človeku zjavil anjel, alebo nejaké zjavenie Márie a zvestovali by vám iné evanjelium aké hlásal Pavol, nech je prekliaty. Čo ak takéto evanjelium hlása pápež, ktorý je človekom, nieto ešte anjelom a hlása falošnú zvesť? Pavol píše: nech je prekliaty. Čo vyhlásil do sveta pápež František? Že aj ateisti idú do neba.
Nedávno vyšla do sveta falošná zvesť, kde nový pápež učí iné evanjelium. Stačí konať dobro a aj ateista ide do neba ak je dobrý. Možno ste narazili na jeho výroky v mnohých denníkoch – odkaz z jedného dávam sem: http://www.aktuality.sk/clanok/229424/papez-frantisek-aj-ateisti-mozu-ist-do-neba/
Pozrime si vo svetle Božieho Slova to, ako sa nový pápež prieči Bohu a Jeho slovu.
Citujme z článku: Podľa slov pápeža si však nikto nezaslúži byť súdený za to, či je, alebo nie je veriaci.
František nám vlastne povedal, že nezáleží na viere, nezáleží na tom, či je človek veriaci alebo nie je. Čo nám na toto odpovedá Boh?
Kto verí v neho (Krista), nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. (Ján 3:18)

Tento verš jasne robí čiaru medzi tým, kto uverí a kto neuverí. Kto verí v Krista nebude súdený, kto neuverí, už je odsúdený! Aké evanjelium hlása pápež?
Kto verí v Syna (Krista), má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom. (Ján 3:36)
Opäť jasná čiara medzi tým, že kto verí v Syna Božieho Ježiša Krista, má večný život – kto nie je vo viere poslušný Kristovi, zostáva na ňom Boží hnev. Kto nie je poslušný Kristovi? Ten kto v neho neverí. Aké evanjelium učí nový pápež?
Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený. (Marek 16:16)
Jasná stena medzi tým, kto uverí a kto neuverí. Kto uverí a následne sa dá pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, načo by sa dal krstiť – bude odsúdený. Prečo? Pretože sa tak rozhodol, že odmietne Toho, kto mu všetko dal a povie o Ňom – ty neexistuješ. Je to ako keby ste prišli za svojou mamou a povedali jej – ty nie si moja mama, ja tomu neverím. Mama by vám ukázala rodný list, ale vy poviete – je to iba papier! Takto sa správa slepý človek voči svojmu Stvoriteľovi – neverím že existuješ. Boh ale odkazuje – dal som ti svoje slovo, ktoré je zapísané v Biblii. Ale človek povie – je to iba papier, kto tomu môže veriť? Kde však prišiel pápež František k tomu, že aj ateisti môžu byť spasený? Toto kristovec nikdy nepovie, len bludár.
Práve o pohanoch (ateistoch) hovorí Božie slovo toto: A preto im Bôh pošle mocné pôsobenie bludu, aby uverili lži, aby boli odsúdení všetci, ktorí neuverili pravde, ale si obľúbili neprávosť. (2. Solúnčanom 2:11-12)
Boh jasne ohraničuje tých, ktorí uverili, spoľahli sa na Boha a na tých, ktorí mu odporujú, nenávidia Ho a tým Ho popierajú. O nich hovorí, že budú odsúdení. Ako? Zo svojho života a svojich skutkov. A zo svojich skutkov neobstojí nikto, pretože ak človek porušil iba jedno prikázanie, porušil celý zákon. Tu ide o právnické termíny. Ak si nemiloval Boha celým srdcom, porušil si celý zákon, ak si kradol software nelegálnym sťahovaním, hudbu, filmy – porušil si celý zákon pretože si zlodej. Ak si raz oklamal, porušil si celý zákon a budeš na poslednom súde skladať účet, za každé slovo, každú nadávku, každú závisť, nenávisť, ohováranie, krivý pohľad. Kto pred Bohom obstojí – pýta sa Písmo? Nikto!
Poďme vo výrokoch tohto pápeža ďalej: skôr je vhodné sústrediť sa a poukázať na činy človeka – konanie dobra.
Tento človek pápež, je veľký humanista, žiaľ humanizmus človeka zachrániť nijako nedokáže. S touto myšlienkou konania dobra, sa stretneme v buddhizme, hinduizme, new age, ale aj v humanizme, ateizme aj v komunizme. Naozaj stačí konať dobro a človek ide do neba? Poznáme vôbec Božie slovo, čo Boh hovorí a rozumieme tomu? Pápež určite nie.
Pavol píše vo svojom evanjeliu, o ktorom hovorí, že kto by hlásal iné, nech je prekliaty toto: Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista. (Galaťanom 2:16a).
Pozorne si prečítajte tento verš. Človek nie je ospravedlnený zo skutkov. Zo žiadnych skutkov, zo skutkov svojho života, zo skutkov toho, ako dodržoval zákon, zo skutkov či bol dobrý alebo zlý. Ako je teda človek ospravedlnený pred Bohom? Len vierou v Toho, kto za mňa zástupne zomrel, kto za mňa naplnil zákon, kto za mňa prežil bezchybný čistý život.
Preto človek môže byť ospravedlnený pred Bohom a ísť do novej zeme a nového neba, ktoré Boh pripraví ľuďom iba tak, že uveril práci Boha na kríži a vierou túto záchranu prijal. Ja som zo svojich skutkov na tom rovnako ako pohan – hrešil som a zaslúžim si spravodlivé odsúdenie na večnosti v hlbokej tme, depresii, nepohodliu, večnom hlade a smäde, v strachu, v bolesti, utrpení a nespravodlivosti. Ale Boh poslal sám seba v Synovi Ježišovi Kristovi na svet, aby hriechy človeka vzal zástupne za neho. Podmienka vstupu nie sú skutky, či niekto robí dobre, ale viera v zástupnosť obete, viera, že Boh všetko vykonal. Prečo? Pretože človek nie je tvor dobrý, ale je zlý, skazený, sebecký, nenávistný, falošný, nepravdivý, milujúci lož, neprávosť, nenávidiaci Boha. Ako môže takýto človek konať dobro? Aj keď koná dobro, je to falošné dobro, ktoré je pre jeho prospech. Keď si niekto kúpi narcis na deň rakoviny, tak ho s hrdosťou nosí na tričku, aby ukázal že je lepším človekom. Na jednej strane chce pomôcť inému človekovi, no drieme v ňom zákerná myšlienka – čo za to? Aspoň pocit, že som lepší. Ale Písmo nám ukazuje, že nikto nie je dobrý, iba Boh – tak hovorí Božie slovo.
Pozrime si Boha ako nás vidí v pravom svetle a nie vo falošnom svetle, ktoré sme si sami o sebe predstavami vymysleli. Boh hovorí o človeku toto a tu sa nájdime: Nieto spravedlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného. Ich hrdlo otvorený hrob; svojimi jazyky hovorili lesť, jed ľútych hadov pod ich rtami; ktorých ústa sú plné kliatby a horkosti; ich nohy rýchle vyliať krv; skrúšenie a bieda je na ich cestách, a cesty pokoja nepoznali. Niet bázne Božej pred ich očami. (Rimanom 3:10-18)
Toto je obraz človeka, nie čo nám do hláv tlačia naši humanistickí falošní zvodcovia, že človek je vcelku fajn, že dokáže konať aj dobro. Na určitej úrovni konať človek dobro vie – nedá svojmu dieťaťu jed do jedla. Niektorí ľudia zachraňovali ľudí z vyhladzovacích táborov a je im to na chválu – ale nie pred Bohom! Pred ľuďmi áno, ale čo na to Boh? On prijme do nového neba len dokonalého človeka presne takého istého, ako bol Ježiš Kristus – o nič menej, ani o milimeter. Kto je ako Ježiš Kristus? Nikto. Akí sme my ľudia? Pozrime sa na seba v zrkadle pravdy: A jako neuznávali za hodné a potrebné mať Boha v pravej známosti, tak ich aj Bôh vydal v neosvedčenú myseľ prevrátenú, aby robili to, čo sa nepatrí, naplnených každou neprávosťou, smilstvom, podlosťou, lakomstvom, zlosťou, plných závisti, vraždy, sváru, lesti, zlých obyčají, pletichárov, pomlúvačov, nenávidiacich Boha, trýzniteľov, pyšných, chlúbnych, vynálezcov zlého, rodičom neposlušných, nesmyselných, vierolomných, nemajúcich lásky, nesmierlivých a nemilosrdných, ktorí, hoci dobre poznali právo Božie, že tí, ktorí robia také veci, sú hodni smrti, nie len že to robia, ale to ešte aj schvaľujú tým, ktorí to tiež robia. (Rimanom 1:28-32)
Prečo sme my ľudia takíto, plní smilstva, neprávostí, nenávisti? Pretože sme zavrhli Boha! Prečo sa dnes valí kríza na krajiny, ktoré celé stáročia stáli na Biblii? Pretože sme zavrhli Boha! Prečo Amerika, ktorá postavila svoj štát na Božom slove, dnes vpadla do úpadku a ide dolu vodou, keď predtým bola vysoko na vrchole? Pretože zavrhla Bibliu a Boha. Ešte raz sa pozrime akí sme ako ľudia hore v zrkadle Písma, ktoré musíme nutne nenávidieť, pretože my máme o sebe predstavu, že sme tí najdokonalejší na svete.
O čom to ten starý pán František teda hovorí? O akom konaní dobra, keď my sme zlí až tak, že sám Boh musel prísť na svet a vziať naše neprávosti na seba. Iba vierou v tohto dokonalého Boha-človeka, môžeme byť zbavený našej nespravodlivosti. Ako môže tento pán klamať svet, že skutkami si niečo zaslúžime, keď skutky nás odsudzujú do večného trápenia.
Aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo. (Galaťanom 2:16)
Vidíme čo hovorí Písmo? Zo skutkov nebude nikto ospravedlnený! Žiadne telo, žiaden tvor, žiaden človek – nikto! Tento nový pápež nie je kresťanom, pretože hlása falošné evanjelium, ktoré sa prieči tomu Pavlovmu. Toto je buddhizmus či humanizmus, no nie Boh a jeho slovo. Všetky falošné náboženstvá hovoria, že zo svojich skutkov budeme spasení, počnúc dalajlámom, končiac ezoterikmi. Ale Boh nám hovorí niečo úplne odlišného. Spasení sme iba z viery – dôvery v Boha, ktorý naše spasenie vykonal úplne zdarma bez našich zásluh.
Prečo katolícka strana dnes blúdi v učení až tak, že je na smiech svetu a ateistom? Pretože už dávno nehlása evanjelium, ktoré hlásal Pavol a preto je pod prekliatím. Zo skutkov nebude ospravedlnený nikto! Načo je Františkovi Kristus? Na nič! Veď on sa zachráni sám zo svojich skutkov, o ktorých sa nazdáva, že sú dobré. Ale v srdci má to, čo píše hore Pavol – nenávisť, ohováranie, zlosť, rúhanie, neposlušnosť. To stačí plne na to, aby človek bol odsúdený.
Jeden známy americký kazateľ povedal, že každý kto neprijme Krista ako spasiteľa a zomrie, celé nebo sa nad ním bude radovať, že bol odprataný zo zeme do večného trápenia a prečo? Pretože tu na zemi napáchal všetky hore uvedené ohavnosti a s týmito ohavnosťami sa chce ukázať pred súdom, ktorý sa nedá podplatiť, kde všetky jeho hriechy budú vo svetle pravdy odhalené. Pohan ale takto odišiel zo sveta a nazdával sa, že ak nejaký Boh je, on mu na poslednom súde vytmaví situáciu. Ale Písmo na toto myslí a hovorí, že všetky ústa na poslednom súde zmĺknu a budú ticho.
Pavol spomína Abraháma, praotca viery. Ukazuje na jeho príklade, že prečo odíde po smrti k Bohu. Nie preto, že niečo dobrého vykonal ale preto, lebo uveril Bohu a táto viera ho ospravedlnila – nie skutky: Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha. (Rimanom 4:2)
Vidíme to jasne? Aj keď Abrahám bol svätý človek, nemôže sa chváliť tým, že bol dobrý, nemôže sa chváliť svojimi skutkami. Môže sa chváliť pred ľuďmi, ľudia mu môžu dať veniec svätosti, ale verš hovorí – nie tak u Boha!
Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravedlivosť. (Rimanom 4:3)
Abrahámovi jeho viera bola počítaná za spravodlivosť, nie jeho spôsob života a skutky. Pretože tie skutky mal presne také isté, ako ich mali aj pohania, ako každý iný z nás. Ale on uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.
Aj ďalší verš úplne vylučuje skutky: Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravedlivosť. (Rimanom 4:5)
Kto nerobí skutkov! Mnoho ľudí chodí do kostola, modlia sa naučené modlitby bez srdca, robia pobožnosti, chodia na pútne miesta, pomáhajú iným ľuďom preto, lebo si myslia že takto budú spasení. Toto vlastne učí František v článku hore. Načo im je ale potom Kristus? Mnoho ľudí si myslí, že budú konať dobré veci a keď zlyhajú, je tu Kristus a ten im to odpustí. Ale takto to nie je! Kristus už všetko vykonal raz a navždy na Golgote a kto neverí tejto jeho obeti za padlého človeka – neverí Bohu. Veriť v Boha a veriť Bohu sú dve odlišné veci. Veriť v Boha – to dokážu aj démoni ako hovorí Jakub vo svojom liste. Ale veriť Bohu, že to čo im sľúbil v Biblii, vo svojom svätom, slove, sa všetko naplní, že čo tam napísal je absolútna pravda – viera v Jeho slovo stačí ku spaseniu. Boh hovorí – Ja vám potom dám aj dobré skutky, ktoré predom pripravím – až po uverení – to je viera spasiteľná, jediná a pravá.
Veríš že Boh ťa ospravedlnil pred 2000 rokmi na Golgote, pretože Boh to tak učí? Boh ťa ospravedlňuje. Si bezbožný, špatný človek, ale Boh ťa ospravedlňuje raz a navždy zástupnou smrťou, ktorú si mal podstúpiť ty. Veríš tomu, že sú ti odpustené všetky hriechy – minulé, budúce, prítomné? Aj keď ich máš vyznávať v reálnom čase, Boh ti ich už odpustil, pretože Boh je mimo čas. Veríš tomuto? Ak veríš – musíš vedieť že už dnes si spasený ako hovorí Božie slovo. Už dnes si zachránený. Veríš že si zachránený? Ak neveríš – neveríš Bohu! Veríš v Boha, ale to ťa nezachráni. Ty musíš veriť Bohu a jeho sľubom ktoré nám skrze Písmo dal. Lebo: Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravedlivosť. (Rimanom 4:5)
Toto je evanjelium – človek je zlý, sebecký a skazený tvor, čo môžeme denne vidieť okolo seba a v histórii. Nezaslúži si nikto, ako hovorí list Rimanom – NIKTO – aby išiel do novej zeme a nového neba sám, zo svojich skutkov. Ale Boh poslal svojho Syna, aby hriech ľudí vzal na seba, odsúdil ho na dreve kríža a ty keď veríš v túto zástupnosť, vtedy si prijateľný pre Boha, Boh ťa utvrdí v istote spasenia, Boh ti daruje Ducha, ktorý ti otvorí oči a pochopíš Božie slovo Bibliu.
Mnoho ľudí hovorí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí – áno zomrel. Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. (Ján 3:16)
Ale je tam podmienka – nikto kto v neho verí! Je tam podmienka viera! Len ten nezahynie, kto verí, ten nezahynie, ale bude mať večný život.
Aké evanjelium káže nový pápež František? Vráťme sa k Pavlovi: Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty! (Galaťanom 1:8)
Na túto tému bolo vybratých iba niekoľko veršov z Božieho slova, ktoré jasne učí že spasenie je iba z viery. Aj keď Jakub tvrdí, že máme ukázať svoje skutky a on spozná podľa nich našu vieru znamená to, že človek ak uverí Bohu, Boh mu dá svojho Ducha a až potom začne konať dobré skutky, ktoré mu ovšem Boh predom pripravil. Teda nekonám dobré skutky aby som bol spasený, ale konám dobré skutky preto – lebo už SOM spasený a to je značný rozdiel.
Tak čo milý čitateľ, ktorý sa chváliš že si kresťanom, snažíš sa zo svojej sily dobre žiť a myslíš si, že Boh ťa prijme takto do novej zeme, myslíš že toto je cesta ku spaseniu? Veď v tejto ceste je Kristus iba druhotná osoba, ktorá tu dokonca nemusí byť, pretože ak podľa Františka ateista koná dobro, bude spasený. Biblia však hovorí – nikto nekoná dobro – ani jeden jediný človek. Nikdy dobro nikto nekonal, nekoná a nebude konať. Okrem Božieho Syna, ktorý bol síce človek podľa zmyslov, no bol Boh podľa Ducha a aj preto sa nenarodil zo semena muža, ale z Ducha.
Naozaj si myslíš, že chodenie do kostola ťa spasí, že keď budeš vyznávať hriechy kňazovi a prijímať kúsok oplátky, budeš zachránený týmto činom? Písmo hovorí niečo iného – ak si neuveril v zástupnosť obete Krista za tvoje hriechy, ak nevieš, či Kristus zomrel aj za teba – neveríš Bohu a tvoja viera je márna.
Pravý kresťan vie, že Kristus zomrel za neho na Golgote, a ako dôkaz toho je úplne nový život, ktorý od Boha dostal – život v posvätení. Keď Ježiš zomieral, zomieral aj za mňa, konkrétne zomieral za každého, kto uverí v jeho prácu od počiatku sveta, až po jeho skončenie a stvorenie nového neba a novej zeme. Ježiš Kristus tu bol už pred tým, ako vnikol vesmír. Keď sa ho Židia pýtali, za koho sa vydáva, veď je ešte mladý a Abrahám zomrel pred mnohými storočiami, Ježiš im odpovedá – skôr ako bol Abrahám – Ja Som. Je to presne to isté – Ja Som, ktoré povedal Kristus Mojžišovi v horiacom kríku. Kristus bol človekom len pre toho, kto má materiálne zmýšľanie a ducha tohto sveta. Ale ak sa človek narodí znovu Duchovne, spoznáva Krista ako Boha, ktorý zišiel do tejto našej špiny.
Čo učí František a kde vzal tieto ľudské názory a učenia? Žiaľ mnohé cirkvi dnes toto učenie prijímajú – buďme dobrí a Boh bude spokojný, to stačí ku spáse. Načo nám je potom Kristus? Jeden evanjelický farár mi tiež povedal, že neverí v to, že by tí dobrí ľudia, lekári, záchranári, mohli odísť do zatratenia. Toto je viera nového veku, ktorá Krista odsunula nabok. Toto je učenie katolíckej strany, ktorá vedie svojich ľudí do záhuby, pretože sa protiví Bohu a jeho slovu.
Zaiste je František morálny človek, v mnohých veciach sa správne angažuje, no nie však v oblasti spasenia, ktoré je pre človeka nevyhnutné. Poslúchajme Boha, namiesto ľudských rečí – to hovorí Peter predným Izraela keď si ho predvolali. Kto má Kristovho Ducha, ten vie čo tu je napísané, kto ho nemá, bude pobúrený. Amen…


Marián Labuda

pondelok 14. októbra 2013

Boh nás stavia do pravdy


Pred pár dňami v práci som si prečítala v zošite odkaz od kolegyne, ktorý nebol až tak jasný a zreteľný. Nestáva sa to často. Uvažujem, že prečo to tak napísala, teraz neviem poriadne kde mám hľadať o čom tam píše, pretože to nenapísala jasne. ( Ani ja teraz nepíšem jasne o čom bol odkaz, lebo to nie je podstatné :) ) Uvažovala som nahlas, takže ma počul aj kolega, ktorý v ten deň tiež robil a povedal kľudne. "Veď aj ty si tak napísala minule odkaz." A povedal mi, ako som napísala odkaz. Presne tak isto, tá istá nejasnosť v ňom bola ako aj teraz čo som čítala. A naozaj. Behom sekundy mi preblesklo, aký je Boh chytrý. Keď som sa tak zamyslela nad tým, že som urobila vlastne to isté ani nie tak dávno a teraz ja posudzujem, prečo niekto píše nejasne, tak som sa zahanbila. Boh ma postavil do pravdy, teda nastavil mi zrkadlo, kedy som mohla uvidieť samú seba a zároveň aj iných, aby som vedela pochopiť situáciu a myslenie toho druhého, pretože inak by som to asi neuvidela. Nezlostila som sa prv na tom odkaze od kolegyne, len som sa čudovala prečo, a ako tak niekto môže písať...? no môže. Pretože nie vždy sa človek vyjadrí jasne, nie vždy je tak, že má sústredenú myseľ, nie vždy dohliadne na to, aby vyjadril všetky svoje myšlienky a informácie, ktoré má v hlave. Môžem to vedieť podľa seba. Vždy sa máme čo učiť, aby sme boli dokonalejší v reči a vo vyjadrovaní, aby v našom prejave nebola tma, ale svetlo. Teda aby bolo jasné, čo chceme povedať a čo najlepšie a najvýstižnejšie sa vyjadriť. Aby nevznikali domnienky, nedorozumenia, nejasnosti, čiže tma. Dá sa ľahko zbadať chyba na druhom, pretože ja sama sa nemusím vidieť. Ale ak mi niekto na chybu poukáže, - veď aj ty si tak.. aha, aj ty máš špinku a hneď človek ak uvidí situáciu kedy je sám nedokonalý, seba samého uvidí iným pohľadom, tým sebakritickejším zbadá, že ej ale som sa dáko nafúkol a to nie je dobre. Idem ja naspäť dole na zem, kde som to už vzlietol ?
Pozastavila som sa nad touto príhodou, pretože to nebola náhoda a uvidela som v tom chytrosť Božiu a Jeho zámer, ako mi na niečo poukázať. Nebola náhoda, že kolegyňa napísala podobný odkaz s rovnakým nedostatkom ako ja o pár dní neskôr. Boh mi poukázal na to, že sa tiež nie vždy vyjadrujem jasne, ale hlavne to, ako keby mi povedal: myslela si si, že si lepšia ? že tebe sa takáto chyba nestane ?
Iste nie som lepšia, som taký človek ako ostatní aj s chybami a vďaka Bohu takto lepšie budem vedieť chápať iných a aj seba vidieť, ak mi bude ďalej ukazovať a ja budem schopná Mu načúvať. Ak budem mať voči Nemu otvorenú myseľ aj srdce. Som vďačná, že som to mohla uvidieť.

nedeľa 6. októbra 2013

Skúšky v živote

Uvažovala som nad tým, že Boh nám dával a dáva do životov mnoho skúšok, alebo inými slovami príležitosti k rozhodnutiam. Každý deň, po celý rok. Ani sa to nemusí zdať, že každý deň, pretože tie skúšky môžu byť rôzne a môžem ich vnímať a nemusím. Možno si nevšimnem tie, cez ktoré prejdem víťazne, alebo som ich jednoducho nepostrehla že toto je skúška. Ale také skúšky ktoré pocítim ako oheň, ktoré mi prídu do života tak, že ich vnímam na prvý pohľad ako prekážku, ako niečo čoho sa bojím, nechce sa mi, tak toto je druh skúšky, ktorý ma môže zmeniť, ak zapriem to svoje a urobím čo na mne záleží. Každý iste mal v živote také okolnosti, kedy cíti, že sa mu niečo nechce, že niečo iné uprednostní, alebo sa niečoho bojí a vyhne sa tomu, proste tú skúšku obíde. Myslím že to je ten kameň do našej stavby, ktorý keď nám príde do cesty odkopneme a múdry je ten, kto ho dvihne a použije. Okolnosti v životoch, ktoré sú mi nepríjemné, nevyhovujú mi, prekážajú je len moje zdanie, pretože sa na to pozerám len z môjho jedného pohľadu a aj to sebeckého. Pretože vidím len to, ako mi to znemožňuje moje pohodlie a vlastne aj stojím na mieste. A ak nič zo sebou nerobím, nemením sa, z toho zastavenia môžem už len klesať. Lebo nenapredujem. Kristova láska v mnohom napomáha a myslím že aj zdolávanie skúšok a rôznych situácií je láska hnacím motorom. Ona ma pohne a dá návod ako niečo urobiť, vykonať a ešte aj v prospech iných, napadne ma, kedy pomôcť, lebo láska mi to napovie. Pohne ma do skutku, lebo ho nerobím pre seba. Láska ukazuje aj tie iné uhly pohľadov, ako niekto asi uvažuje, ako sa cíti a čo potrebuje. A ak mne príde do života z niečoho skúška, budem sa vedieť na vec pozrieť aj inými pohľadmi, pretože láska mi to ukáže. Nie len to budem vidieť ako to ja nechcem a neurobím, nevládzem a nemôžem. Obrazne povedané, otočí zrkadlo, v ktorom som videla dovtedy len seba smerom odomňa a tam už nebudem len ja.
Robila som v robote svojim tempom, ktoré sa mi nezdalo rýchle, u seba som bola v pravde, pretože som robila ako som vedela, a podľa môjho úsudku som sa neponáhľala. No iní mi vraveli, že som ako vrtuľa a robím rýchlo, popričom nestíhajú urobiť svoju robotu. Zamyslela som sa nad tým, ale zároveň som to popierala vo svojej neomylnej spravodlivosti, že ja nerobím rýchlo a neviem čo môžem s tým urobiť. Iba tak stáť a zdržovať sa nasilu ? To sa mi nechcelo. Po čase som to ale zmenila. No nebolo to v tom, že som jednoducho robila pomalšie, lebo aj keď som to skúšala nasilu, dáko mi to nešlo. Zmenila som si uvažovanie počas roboty a to tak, že už som nemyslela od začiatku smeny ako sa mne nechce, ale musím, a že budem rada keď smena skončí. Začala som to brať tak, že je to moja robota, robím so zvieratami, ktoré mám rada a nechcela by som v tej mysli kedy už skončím, niečo prehliadnuť na ich úkor a iní si tiež potrebujú urobiť svoju robotu. Zároveň môj čas počas práce sa predĺžil. Boh mi dal pokoj do mysle, zmierenie sa zo situáciou, aby som si vedela nájsť aj v tejto veci záľubu, pretože On je všade a vo všetkom a aj počas takej roboty, pôsobí a vkladá ma do rôznych situácií, kedy nejako reagujem. No a v tej rýchlosti by som si to nemusela všimnúť a ani sa zamyslieť. Dúfam, že zotrvám a moje prispôsobenie sa bude očividné.
Vraví sa, že láska vzdeláva. Tak som to vlastne teraz opísala len vlastnými slovami, čo ľudstvo už dávno vie. Ale iba vedieť, je málo. Niet väčšej lásky, akú nám dáva Boh, ktorý nám chce len dobré, ale je len na nás, či cez to zdanlivo zlé a nepohodlné uvidíme to dobré, čo nám Boh praje. A teda našu zmenu, zdokonalenie. Ďakujem Bohu za všetko, čo mi požehnal a modlím sa, aby myseľ a srdce nás všetkých boli otvorené voči Nemu po ďalšie dni našich životov.

utorok 17. septembra 2013

Postoj k životu

Človek prežíva vo svojom živote radostné pokojné časy, ale aj ťažšie časy. Každý to iste pozná. Nie zlé časy podotýkam, ale ťažšie, pretože človeku je všetko na zdokonalenie a poučenie. Uvažovala som nad tým, že toto je dobrý postoj k životu, lebo udržiava dobrú myseľ, keď si je človek vedomí, že stále na sebe pracuje, nech sa deje v jeho živote čokoľvek. Všetko ho formuje. Napadlo ma, že na druhý deň idem do roboty, pracujem s človekom, ktorý poslednú dobu stráca nervy a je zlostný, nie je to príjemné a navyše mala prísť kontrola, ktorá mala celý čas sledovať a kontrolovať ako pracujeme. Začali mi chodiť také myšlienky, aby som mala obavu ako bude, či niečo nezbabrem, nepríjemné pocity, napätia, ale potom sa mi vrátila táto  myšlienka o postoji k situáciám v živote, že človeku je všetko v živote na zdokonalenie a zlé časy vlastne nie sú. Tak som sa vnútri postavila voči tomu tak, že bude ako Boh dá, veď vie meniť aj mysle ľudí a okolnosti, ktoré budú. A keby som aj niečo neurobila dobre v robote, nič hrozné sa nestane, lebo sa poučím do budúcna z tej chyby, takže sa zdokonalím. Naučím sa niečo nové. Potom som poďakovala Bohu za príležitosti, ktoré mi do života dáva a že je so mnou.  Dnes som už po kontrole, všetko prebehlo hladko a v poriadku. Počas práce som cítila pokoj a od kolegu tiež, bola pohoda a ešte mi to aj rýchlo ubehlo. Tak som sa z toho tešila a ďakovala Bohu. Veľa záleží na vnútornom postoji, pretože to ovplyvňuje aj moje ďalšie konanie a skôr aj urobím nejaké chyby, ktoré by som inak neurobila už kvôli tomu, že som rozrušená. Nie je to pre mňa novinka, že človeku je všetko na dobré, ale niekedy sa zbadám, že mám myšlienky ktoré považujem za správne, súhlasím s nimi a mám ich v hlave, ale v živote ich zabudnem žiť a tak keď sa mi pripomenú, tak ma to preberie a stará pravda, ktorú som mala niekde vnútri zrazu ožije a svitne mi. Zvyčajne potom ako si niečo uvedomím, alebo sa zamýšľam viac nad nejakou pravdou, tak sa mi to potom následne aj deje v živote ako dôkaz, že vidíš, takto to je naozaj a funguje to. Môžeš sa spoľahnúť. Boh je dobrý učiteľ, stavia človeka do pravdy takej aká je, aby sa presvedčil, aby jeho viera mohla rásť. Tak už len nenechať sa zakrpatieť tým, že ak už aj poznám nejakú pravdu, tak si ju nenechávať v hlave, lebo odtiaľ môže vyfučať, ale snažiť sa ju hľadať v živote. Lebo ak je odžitá, tak sa zapíše aj do srdca, odkiaľ ju už neodfúkne. 

Láska


Ako mnohé konáre stromu pochádzajú z jedného kmeňa, tak mnohé cnosti sa rodia z lásky. (Gregor Veľký) 
 
Uvažovala som nad tým, ako zhrnúť do jednej vety myšlienky ktoré mi chodili v hlave a čo som si všímala. Táto veta to vystihuje. Povedal to nejaký muž, ale vystihuje podľa mňa v krátkosti pôsobnosť lásky. Čo láska pôsobí, vybudzuje, ako ovplyvňuje a povzbudzuje. Učí deň čo deň. Láska vybudzuje ku skutkom, ktoré sú nezištné a sú v prospech iných, dáva nápady a nenechá človeka nič nerobiť. Ovplyvňuje, lebo mení mysle tým správnym smerom, smerom do vonkajšieho sveta, nie do vnútorného, sebeckého. Láska povzbudzuje, pretože dáva pocítiť že človek nie je sám, lebo má komu lásku dávať a keď sa láska vracia k nemu, potešuje, povzbudzuje do ďalších skutkov. Láska má veľkú moc. Iste láska nepôsobí zlo, ak sa tak deje, nie je to iste láska ale žiadosť a sebectvo. Pretože pravá láska pôsobí pokoj. A pokoj preto, lebo neočakáva nič naspäť. S láskou sa stáva človek lepším, všímavejším, obetavejším, pokornejším, odpúšťajúcim. Stáva sa človekom, akého nám prišiel ukázať Ježiš Kristus sám na sebe, že takýto je človek. Podobný Bohu.

Úvaha o utrpení

Rozmýšľala som dneska nad Ježišom, ako trpel keď ho mučili, riadne telesne ho mučili a nakoniec ho zabili, priklincovali o kríž. Bola to strašná smrť, ktorú si ja ani len predstaviť neviem. Zažila som v živote utrpenia rôzneho druhu, ale nikdy som netrpela tak, ako trpel Ježiš. Keď sa nad tým tak zamyslím, trpel mnoho kvôli iným ľuďom, aj kvôli mne a nemusel, no urobil to pre celé ľudstvo, aby malo možnosť zmeniť sa a prinavrátiť sa k Bohu ako bolo na počiatku.  Dneska som bola u zubára, trhali mi zub, tak som nad tým uvažovala aj počas toho, ako mi kmásala zubárka 20 minút zub z ďasna, lebo jej nešiel von. Cítila som trochu ako mi ho ťahá, no nemala som bolesti, lebo mi dala dve injekcie do ďasien, cítila som veľký tlak, že som si sama musela držať sánku a že moje telo sa unavuje. Ježiš nedostal žiadne injekcie od Boha, trpel riadne, naživo do krvi, do mäsa ho bili a mučili. Ja som na tom bola dobre, hoci som sa cítila vymordovane. Bolo to nič, oproti tomu, ako ON trpel a to pomyslenie ma potom aj skôr dostalo znova na nohy a mohla som odísť domov. Dobre je sa nad tým zamyslieť, že jesto aj horšie veci, než čo sa mne stávajú. Aj iní ľudia viac trpia, len ja o tom neviem, lebo tam nie som a čo oči nevidia srdce nebolí. Sú aj utrpenia duše, čo si myslím, že je horšie ako utrpenia tela, lebo rana na tele sa zahojí časom, no na duši, na tom musí pracovať sám človek svojim postojom a zmýšľaním, aby bol v poriadku a tiež na to treba čas. Iste aj Ježiš trpel aj na duši, keď videl toľko utrpenia na svete a ako sú ľudia zblúdení, ako sa niektorí zmeniť nechcú, ale pritom trpia. Neviem nakoľko Ježiš trpel vnútri a ako všetko vnímal, ale bol človekom, pozná nás a iste mu to nebolo jedno. Inak by neprišiel na zem, neponížil sa medzi nás ľudí aby nám ukázal z lásky cestu, pravdu a život. Teda seba samého.

Moje vyznanie viery

Keď sa tak zamýšľam dozadu nad svojim životom, Boh sa mi dokazoval priebežne aj predtým, ako som uverila. Začalo sa to tým, že mi moja mama hovorila svoje zážitky, ktoré ju presvedčili o duchovne. Neboli to moje zážitky, ale keďže som jej verila, tak to bola pre mňa pravda. A zaujímala som sa o duchovno, bolo to pre mňa zaujímavé, že je viac ako to, čo môžem vidieť bežne očami. Rada som si čítala aj príbehy o rôznych zázrakoch. Neskôr sa mi diali menšie duchovné dokázanosti, ktoré mi dokazovali samy o sebe, že duchovno je, ale to ma nepresvedčilo o existencii Božej, že toto je Boh. Iba že sú duchovia, sú nadprirodzené javy. Často sa mi plnili sny, ktoré sa mi snívali. No snívali sa mi často dlhú dobu dopredu ako sa udiali, len potom som si spomenula na to, že som mala o tom sen dakedy dávnejšie a nepripadalo mi to ako realita, skôr niečo domotané a neskutočné. Lenže život zohral okolnosti tak, že sa to časom udialo a ja som mala dokázanosť, no väčšinou nepríjemnú. Takže to boli skôr varovné sny. Po skončení školy, som bývala na internáte a chodila do roboty. Bývala som s kamarátkou na internáte a domov som chodievala len na víkendy. Mala som ťažšie obdobie v súkromnom živote dlhšiu dobu. Raz večer som mala zjavenie. Chcela som len oddychovať, bolo len 8 hodín večer, spať sa mi ešte nechcelo, ale bolo mi zle na duši a tak som chcela zaspať. Vtedy nerozmýšľam. Otočila som sa ku stene. Zrazu som cítila, že neviem pohnúť rukou, ktorú som mala položenú pred tvárou na vankúši. Videla som ju, ale nie a nie ňou pohnúť. Potom ma osvietila zo zadu žiara, osvietila aj stenu, ku ktorej som bola otočená, no pohnúť som sa nemohla, nemala som kontrolu nad svojím telom. Chcela som sa obzrieť. Prehovoril ku mne hlas, ktorý neznel ani žensky, ani mužsky a povedal, že nevie, prečo sa trápim už pol roka. Povedal to ako kto nechápe, že je to vlastne zbytočné. Chcela som debatovať, pýtať sa, kto je a prečo mi to vraví, ale akákoľvek otázka mi potom pripadala že je zbytočná, že je to vlastne jasné. Chvíľu som ešte cítila prítomnosť toho dakoho, potom to postupne zmizlo aj so svetlom a vedela som sa hýbať. Bola som trochu sklamaná, že to trvalo tak krátko. Kamarátka nič nepočula a nevidela, keď som sa jej opýtala, bola to pre mňa veľká vec, čo sa udiala. Ale ani to ma nepresvedčilo o tom, že Boh je, pretože som o Bohu počula len v kostole a od farárov v telke a to bolo dosť nepresvedčivé. Bývala som dosť dlho na internáte a jedna priateľka, s ktorou som si rozumela odišla pracovať do Čiech, čo bolo pre mňa tiež dosť smutná záležitosť, lebo sme trávili spolu dosť času a rozumeli sme si. Mala som smutné obdobie, také osamelé, no v jeden deň ako som tak sedela na schodoch internátu, dívala som sa na oblohu, rozmýšľala som nad tým, ako všetci kamaráti odtiaľ už odišli a ostala som tam len ja. Prišla mi do duše akoby správa, ako istota, že niečo sa zmení a ja tam už dlho nebudem. Bolo to ako keď už niečo viem, som si s tým úplne istá, nebolo to len že sa nadejám, ale nikto mi to zjavne nepovedal. Odvtedy sa mi to stalo ešte raz, že nastala zmena v mojom živote a prv som to vedela. Ešte som vtedy nevedela ako sa mi život zmení, ale vedela som, že to bude lepšie a cítila som radosť. Pamätám si to do dnes, pretože tá zmena prišla po nejakej dobe a ja som vedela, že to bolo ono. Spoznala som najprv človeka, ktorý mi zvestoval o Bohu, o Jeho evanjeliu. Znelo to rozumne a zaujímavo a ja som sa novým poznatkom nebránila, tak som to začala aj vo svojom živote sledovať, či sa to tak deje, ako vraví. Postupne som spoznala aj Cirkev, z ktorej bol, apoštola Lewitu, ktorého si osobne povolal Boh do svojej služby. Uverila som v existenciu Božiu, v Jeho zákonitosti, presviedčali ma v mojom živote. Neboli to veľké veci, skôr také bežné každodenné, na ktoré si už nespomeniem, ale bolo to pre mňa dosť presvedčivé, pretože som videla slová evanjelia odzrkadlené v mojom živote, teda to čo počujem, že sa aj deje a rôzne súvislosti. Pospomínala som si na udalosti, ktoré sa mi diali predtým, čo som aj tu opísala a videla som v tom, ako ma Boh pomaličky smeroval k Nemu, pretože som hľadala v sebe, chcela som spoznať viac, čo nasleduje po telesnej smrti, zmysel života a tak ma priviedol do svojej Cirkvi. Kto klope, tomu je otvorené a ja som často myslela na toho "niekoho", čo má moc a rozprávala som mu o sebe, prosila a ďakovala, hoci som ho nemenovala Bohom. Ale potrebovala som niekoho, ku komu by som mohla hovoriť, no nie k človeku. Vlastne som sa modlila, ale som ani nevedela, že to modlitba je. Takže moje presvedčenie o existencii Božej prichádzalo pomaly a postupne sa mi pospájali udalosti, ktoré Boh zohral v mojom živote a tým si ma pritiahol. Popri spoznávaní Jeho evanjelia som videla, že to v živote funguje a to ma len utvrdzovalo, že je Boh a Jeho zákonitosti.