Skutky 6:1-7

Skutky 6:1  A v tých dňoch, keď sa množili učeníci, povstalo reptanie hellenistov proti Hebrejom, že pri každodennej obsluhe venuje sa ich vdovám menej pozornosti.   2  Vtedy si svolali tí dvanásti množstvo učeníkov a povedali: Neľúbi sa to, aby sme my opustili slovo Božie a obsluhovali stoly.   3  A tak obzrite sa, bratia, po siedmich dobropovestných mužoch zpomedzi seba, plných Svätého Ducha a múdrosti, ktorých ustanovíme k tejto práci,   4  a my budeme snažne zotrvávať na modlitbe a v službe slova.   5  A ľúbilo sa slovo všetkému množstvu, a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Svätého Ducha, a Filipa a Prochóra a Nikanora a Timóna a Parména a Mikuláša, antiochenského prozelyta,   6  ktorých postavili pred apoštolov a pomodliac sa vzložili na nich ruky.   7  A slovo Božie rástlo, a počet učeníkov sa množil v Jeruzaleme veľmi. I veľký zástup kňazov bol poslušný viere.  

Každý má svoje miesto a svoju úlohu v Cirkvi, pretože nemôže jeden robiť všetko. Apoštol je ten, ktorý Cirkev vedie, organizuje ju. Tak je to aj bežne v rodinách, že tie rôzne povinnosti sú podelené a hlava rodiny je otec, ktorý by to mal organizovať. V Cirkvi sú tiež služby a aj boli, kde nemohli apoštolovia robiť všetko, pretože by nemohli plne robiť to hlavné na čo boli povolaní od Krista a to hlásať evanjelium a učiť slovo od Ježiša Krista. V týchto veršoch hore vyššie sa píše o tom, že bolo treba niekoho kto by obsluhoval stoly a apoštoli to nemohli byť. Zvolili si na to ľudí, ale nie obyčajných ľudí. Dobropovestných, plných Svätého ducha a múdrosti, teda viditeľne vyčnievajúcich spomedzi ostatných, vzorových. Na obyčajnú robotu, obsluhu stolov. Dalo by sa nad tým uvažovať aj tak, že na obsluhu stolov by nebolo treba takých svätých ľudí, veď to vie robiť hocikto, na to netreba mať nejakú známosť. To je pravda, ale mať službu v Cirkvi, je česť, ktorú nemá hocikto. Pretože ustanovený na službu v Cirkvi koná pre Cirkev, pre Krista nie preto, že si ten dobrý skutok sám vyvolil, ale preto, že bol na to vyvolený Kristom a pre Krista. Je rozdiel ak ja urobím niečo lebo sa mi chce a práve hodí a je rozdiel, keď niečo urobím s poverením od Krista. Oboje je u mňa dobrovoľné a ochotné, rozdiel je zjavne v tom, že buď ten skutok odo mňa Kristus chcel, alebo nechcel.
Nech je tá služba v Cirkvi akákoľvek, je to česť a vymoženosť, ktorú si sám nepridelíš, hoci by to bolo aj vynášanie odpadkov.

Premena

Ev. podľa Jána 3:5  Ježiš mu odpovedal: Ameň, ameň ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.   6  Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch.   7  Nediv sa, že som ti povedal: Musíte sa narodiť znova.   8  Vietor, kam chce, tam veje, a čuješ jeho zvuk, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide; tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.   9  A Nikodém odpovedal a riekol mu: Jako sa to môže stať? 10  Ježiš odpovedal a riekol mu: Veď si ty učiteľ Izraelov a toho nevieš?

Znovunarodenie človeka sa zdalo Nikodémovi divné, čudoval sa ako sa to dá, znova sa narodiť, keď už sa raz narodil. Symbolický akt znovunarodenia je krst v Cirkvi, kedy uverivší preukáže svoje rozhodnutie pre iný život podľa evanjelia a uznanie Ježiša Krista jediným Pánom. Nie žeby sa vtedy narodil, je to len prejav, skutok a vyznanie v Cirkvi. Neznamená to, že je hneď bezvadný, že už neurobí žiadnu chybu v živote. Spoznávaním evanjelia, spoznáva človek aj sám seba, ak je k sebe sebakritický a počúva svoje okolie – spoločenstvo Cirkvi, ktoré ho taktiež vyučuje a nastavuje mu zrkadlo. Tým, že sa odstraňujú zlé vlastnosti, prejavy, mení sa aj celková osobnosť človeka. Počiatok je uvedomenie si vlastnej hriešnosti. V biblii to nazvali znovunarodenie, že sa ako keby narodí nový človek, pôvodný zanikne. Nemyslí sa tým úmrtie tela, ale hriechu. Človeka nerobí človekom jeho ľudský výzor, ale jeho osobnosť a tým ako žije, môže sa tá osobnosť meniť, až zmeniť natoľko, že je z neho iná osobnosť. Môžu si ľudia mýliť samotné uverenie v existenciu Boha, alebo pochopenie evanjelia a spolusúhlas s ním so znovuzrodením. Teda že ak chápu evanjelium a aj hoci vyznajú že tak chcú robiť, že to je premena. Môže sa stať, že sa človek zmení na to, čo uznáva a žije dlhšiu dobu. No samotná premena nie je o pochopení evanjelia. Aj diabol chápe a pozná evanjelium a nie je svätý. Uvediem príklad. Áno, súhlasím, že lakomstvo je hriech a teraz idem a rozdám všetko čo mám. Chápem, že lakomstvo je zlé. Ale ešte to neznamená, že som sa v tom v mojom vnútri zmenila. Môže prísť okolnosť, kedy bude treba pomôcť blížnemu napríklad finančne a moja reakcia bude lakomá. Pretože prídu okolnosti, kedy si nebudem mať čas a ani ma nenapadne si rozumovo vyhodnotiť svoju lakomosť a zareagujem práve tak, aká som. Zistím, že premena nenastala, to som sa doteraz iba dobre ovládala. Premena, znovuzrodenie vnútri môže nastať keď znenávidím hriech a nastane obrat mysle. Ako sa to dá znenávidieť ? Nenávisť nie je dobrá vlastnosť, ale v spojení s tým, že znenávidieť hriech, je užitočná. Znenávidieť viem vtedy, ak mám dostatočné poznanie o hriechu. Ako vzniká ten hriech a za akých okolností, keď poznám jeho zárodok, prejav. Viem sa naň pozrieť z rôznych strán, na jeho dôsledky, teda ovocie, ktoré z neho môže vzísť. Čo všetko môže spôsobiť na okolí a ľuďoch a hlavne to ako sa z jedného hriechu množia iné, ďalšie. A ja predsa nechcem byť podporca rozmnožovania pliagy. Múdremu stačí poznať tieto fakty o hriechu a ubije, odsúdi ho v sebe hneď, hlavne ak vidí aj u iných jeho prejav ako očividný príklad. A niekto musí sám doplatiť a zažiť dôsledky zla, aby ho znenávidel a bol ostražitejší voči nemu. Vnútorná premena nie je však iba odstraňovanie hriechov a v budovaní cností, ale aj v tom, že ak sa človek obnoví, obnoví sa tým aj jeho myseľ. Jeho vôľa, sa chce rovnať Božej, teda žiť v súlade s Božou vôľou tak ako On chce. Nie podľa seba, čo je vlastne pokračovanie starého človeka. Je dôležité nehrešiť, ale potom je dôležité aj sledovať a žiť Božiu vôľu. Na to, aby som mohla žiť po novom, teda tak ako chce Boh, musela by som zahodiť to svoje. Svoje nadobudnuté múdrosti o spravodlivosti a pravde, musela by som uvažovať ako taký človek, ktorý neberie do úvahy to staré poznanie ktoré v sebe mal vo všetkom možnom smere svojho života. To všetko sa dá nahradiť postupne tým Božím. A ak už nejaké nové poznanie mám, to žijem. Ján 3:11  Ameň, ameň ti hovorím, že čo vieme, hovoríme, a čo sme videli, svedčíme, ale neprijímate nášho svedoctva.   Ježiš upozorňoval Nikodéma na to, že hovorí čo vie a svedčí Božiu vôľu, ale keď ho ľudia neprijímajú, nemôžu sa zmeniť. Lebo neprijímajú to nové do svojich životov a bez toho to nejde. Nejde to rozhodovať sa po starom, podľa vlastného uváženia, hlavne ak neviem, či je to podľa Božej vôli a pritom očakávať u seba premenu a postup. Božiu vôľu si neviem domyslieť, ku mne Ježiš výslovne nehovorí, aby som vedela sama rozlíšiť čo je Jeho vôľa a čo nie. Jeho vôľu môžem poznať od apoštolov, napríklad od Lewitu. Ak ma aj napadnú počas dňa myšlienky ako reagovať na rôzne situácie, že to je podľa Krista, môžem to vyhodnotiť zase len na základe poznania, ktoré už som mala prv od Lewitu. Len cez neho viem poznať Božiu vôľu na rôzne okolnosti v živote, pravdu a spoznávať aj rôzne pravdepodobné klamné varianty od démonov, ktoré ma chcú zavádzať a klamať.
Byť už sám vedený Duchom svätým je vyššia úroveň, ktorú neviem konkrétne popísať. Počuť a nechať sa Ním viesť je vnútorná dospelosť, ktorú by som chcela dosiahnuť. Mať kontakt s Božou vôľou a vnútorne zmeniť celú svoju osobnosť pre Božiu slávu tak, aby som sa už nepotrebovala pýtať čo a ako je podľa Božej vôli. Uvedomujem si však, že na to, aby pri mne Duch Boží zotrvával, by som mala aj ja zotrvávať v svätosti, lebo do nečistého Duch Boží nevojde. Sú napríklad modlitby, ktorými sa dá blížiť k Bohu a tým, že človek chce, poháňa ho to dopredu meniť svoje vnútro a Boh dá vzrast. Boh nás stvoril, sme jeho stvorenia. A ako keď sa dieťaťu nepodarí nakresliť obrázok podľa jeho predstavy, že začne od znova, tak aj človek môže začať odznova na sebe pracovať a to staré odhodiť. Kým žijeme, nie je neskoro. Vyžaduje si to však nový papier a nezačínať kresliť rovnakým spôsobom.

Priek v nás

Každý vie najlepšie pochopiť niekoho iného hlavne vtedy, ak sám prežil podobný stav, alebo situáciu ako ten druhý. Prežil si to sám v sebe a vie, čo to obnáša, čo človek pociťuje a cez čo prechádza a tak sa dá dotyčnému do života aj poradiť, pomôcť vo väčšej trpezlivosti. Priek, je prejavom pýchy a často sa s ním môžeme stretnúť u ľudí, aj u seba samých ako reagujeme, ak sa nám niečo nepáči, nevyhovuje, niekto nás kritizuje a považujeme to svoje vlastné za lepšie a spravodlivejšie, trváme si na svojom. Je to v poriadku, pokiaľ sme zásadoví, pokiaľ si trváme na tom, čo iste vieme že je správne a môžeme mať pokoj. No pokiaľ nie, neviem či je môj postoj správny a ide mi hlavne o to, aby sa stalo a bolo ako ja chcem, aby som vyzeral pred ľuďmi dobre a stoj čo stoj si držím to svoje, som v prieku. Nech mi ten druhý nič nehovorí, lebo ja som ten, čo vie. Nechcem počuť, nechcem vedieť iné a možno aj lepšie poznanie. Keď nechcem počuť iných, ani sa nedozviem, či to čo mi ten druhý hovorí je dobré. Čo ak práve odmietam Boha, ktorý hovorí ku mne cez iných ? Aj toto je jeden zo spôsobov, kedy uhášam Ducha. A Duch svätý sa iste nebude nasilu tisnúť ak ho nechcem prijať. Priek nás brzdí. Každý už bol iste v takej situácii, kedy sa priečil a pritom vedel, že on sám nie je v pravde, ale bolo ťažké si to pripustiť a uznať. Ľudská pýcha je silná a čím menej pokory v sebe mám, tým ma viac ovláda a nedovolí mi pohnúť sa a následne sa zmeniť. Priekom si držím to svoje staré myslenie. Viem veľmi dobre podľa seba, aký to je stav, kedy som mala problém povedať druhému prepáč, požiadať o niečo, vypočuť, alebo osloviť človeka len preto, lebo som mala v sebe priek, brzdu, čo mi nedovolila sa ponížiť. Čím viac je človek pyšný, tým viac môže byť v zajatí prieku, neústupčivosti, nepodriadenosti a namyslenosti. Taký človek nedokáže počúvať a ani poslúchať niekoho iného. Môže to viesť aj do zatvrdenia, kedy je človek už priekom spútaný, stvrdol v tom svojom presvedčení o niečom a nepopustí, to pomyslenie v ňom je stvrdnuté, pevné. Démoni majú veľkú pôsobnosť, ak ich počúvame, necháme sa nimi viesť a pritom si stačí uvedomiť, že my sme tí, ktorí sa rozhodujú a aj konajú. Ak mám v sebe túžbu po spravodlivosti, tak už keď ten priek pociťujem, hneď sa môžem pozastaviť nad tým, prečo ? Prečo niečo nechcem, nepáči sa mi to, nevyhovuje mi to, nezapadá mi do toho môjho a odmietam to. Či to má opodstatnený význam a to podľa poznania aké už mám, z evanjelia. Snažím sa len dodržiavať evanjelium, alebo už presadzujem svoje vlastné a už len z namyslenosti a pýchy trvám na tom svojom. To je dosť veľký rozdiel. Pre démonov je prirodzené sa Bohu priečiť, pretože oni sa zmeniť nechcú. Treba si dávať veľký pozor na tento stav, pretože nám bráni vo vzraste a vývoji smerom k Bohu, zapcháva uši a zatvára nám oči pred pravdou.
1 Tesaloničanom 5:21 Všetko zkúšajte; dobré podržte. Ak nebudem otvorená a ochotná prijímať aj od iných slovo, nedôjdem k presvedčeniu z viery, ktoré je pre jej vzrast tak podstatné. Môžem dôjsť k presvedčeniu, ale len z ovocia svojej neústupčivosti. Lebo v prieku nie je ani poslušnosť, ani pokora, ani vzrast. Kto sám seba pozná vie, kedy je v prieku a aj prečo. Tak už len je potrebné vyhodnotiť s triezvou, otvorenou mysľou a s odstupom od samého seba, či som priečna a brzdím sama seba, alebo som len zásadová a verná.
Rimanom 15:7 Preto sa prijímajte navzájom, ako i Kristus nás prijal na slávu Božiu.