Postoj k životu

Človek prežíva vo svojom živote radostné pokojné časy, ale aj ťažšie časy. Každý to iste pozná. Nie zlé časy podotýkam, ale ťažšie, pretože človeku je všetko na zdokonalenie a poučenie. Uvažovala som nad tým, že toto je dobrý postoj k životu, lebo udržiava dobrú myseľ, keď si je človek vedomí, že stále na sebe pracuje, nech sa deje v jeho živote čokoľvek. Všetko ho formuje. Napadlo ma, že na druhý deň idem do roboty, pracujem s človekom, ktorý poslednú dobu stráca nervy a je zlostný, nie je to príjemné a navyše mala prísť kontrola, ktorá mala celý čas sledovať a kontrolovať ako pracujeme. Začali mi chodiť také myšlienky, aby som mala obavu ako bude, či niečo nezbabrem, nepríjemné pocity, napätia, ale potom sa mi vrátila táto  myšlienka o postoji k situáciám v živote, že človeku je všetko v živote na zdokonalenie a zlé časy vlastne nie sú. Tak som sa vnútri postavila voči tomu tak, že bude ako Boh dá, veď vie meniť aj mysle ľudí a okolnosti, ktoré budú. A keby som aj niečo neurobila dobre v robote, nič hrozné sa nestane, lebo sa poučím do budúcna z tej chyby, takže sa zdokonalím. Naučím sa niečo nové. Potom som poďakovala Bohu za príležitosti, ktoré mi do života dáva a že je so mnou.  Dnes som už po kontrole, všetko prebehlo hladko a v poriadku. Počas práce som cítila pokoj a od kolegu tiež, bola pohoda a ešte mi to aj rýchlo ubehlo. Tak som sa z toho tešila a ďakovala Bohu. Veľa záleží na vnútornom postoji, pretože to ovplyvňuje aj moje ďalšie konanie a skôr aj urobím nejaké chyby, ktoré by som inak neurobila už kvôli tomu, že som rozrušená. Nie je to pre mňa novinka, že človeku je všetko na dobré, ale niekedy sa zbadám, že mám myšlienky ktoré považujem za správne, súhlasím s nimi a mám ich v hlave, ale v živote ich zabudnem žiť a tak keď sa mi pripomenú, tak ma to preberie a stará pravda, ktorú som mala niekde vnútri zrazu ožije a svitne mi. Zvyčajne potom ako si niečo uvedomím, alebo sa zamýšľam viac nad nejakou pravdou, tak sa mi to potom následne aj deje v živote ako dôkaz, že vidíš, takto to je naozaj a funguje to. Môžeš sa spoľahnúť. Boh je dobrý učiteľ, stavia človeka do pravdy takej aká je, aby sa presvedčil, aby jeho viera mohla rásť. Tak už len nenechať sa zakrpatieť tým, že ak už aj poznám nejakú pravdu, tak si ju nenechávať v hlave, lebo odtiaľ môže vyfučať, ale snažiť sa ju hľadať v živote. Lebo ak je odžitá, tak sa zapíše aj do srdca, odkiaľ ju už neodfúkne. 

Láska

Ako mnohé konáre stromu pochádzajú z jedného kmeňa, tak mnohé cnosti sa rodia z lásky. (Gregor Veľký) 

 

Uvažovala som nad tým, ako zhrnúť do jednej vety myšlienky ktoré mi chodili v hlave a čo som si všímala. Táto veta to vystihuje. Povedal to nejaký muž, ale vystihuje podľa mňa v krátkosti pôsobnosť lásky. Čo láska pôsobí, vybudzuje, ako ovplyvňuje a povzbudzuje. Učí deň čo deň. Láska vybudzuje ku skutkom, ktoré sú nezištné a sú v prospech iných, dáva nápady a nenechá človeka nič nerobiť. Ovplyvňuje, lebo mení mysle tým správnym smerom, smerom do vonkajšieho sveta, nie do vnútorného, sebeckého. Láska povzbudzuje, pretože dáva pocítiť že človek nie je sám, lebo má komu lásku dávať a keď sa láska vracia k nemu, potešuje, povzbudzuje do ďalších skutkov. Láska má veľkú moc. Iste láska nepôsobí zlo, ak sa tak deje, nie je to iste láska ale žiadosť a sebectvo. Pretože pravá láska pôsobí pokoj. A pokoj preto, lebo neočakáva nič naspäť. S láskou sa stáva človek lepším, všímavejším, obetavejším, pokornejším, odpúšťajúcim. Stáva sa človekom, akého nám prišiel ukázať Ježiš Kristus sám na sebe, že takýto je človek. Podobný Bohu.

Úvaha o utrpení

Rozmýšľala som dneska nad Ježišom, ako trpel keď ho mučili, riadne telesne ho mučili a nakoniec ho zabili, priklincovali o kríž. Bola to strašná smrť, ktorú si ja ani len predstaviť neviem. Zažila som v živote utrpenia rôzneho druhu, ale nikdy som netrpela tak, ako trpel Ježiš. Keď sa nad tým tak zamyslím, trpel mnoho kvôli iným ľuďom, aj kvôli mne a nemusel, no urobil to pre celé ľudstvo, aby malo možnosť zmeniť sa a prinavrátiť sa k Bohu ako bolo na počiatku.  Dneska som bola u zubára, trhali mi zub, tak som nad tým uvažovala aj počas toho, ako mi kmásala zubárka 20 minút zub z ďasna, lebo jej nešiel von. Cítila som trochu ako mi ho ťahá, no nemala som bolesti, lebo mi dala dve injekcie do ďasien, cítila som veľký tlak, že som si sama musela držať sánku a že moje telo sa unavuje. Ježiš nedostal žiadne injekcie od Boha, trpel riadne, naživo do krvi, do mäsa ho bili a mučili. Ja som na tom bola dobre, hoci som sa cítila vymordovane. Bolo to nič, oproti tomu, ako ON trpel a to pomyslenie ma potom aj skôr dostalo znova na nohy a mohla som odísť domov. Dobre je sa nad tým zamyslieť, že jesto aj horšie veci, než čo sa mne stávajú. Aj iní ľudia viac trpia, len ja o tom neviem, lebo tam nie som a čo oči nevidia srdce nebolí. Sú aj utrpenia duše, čo si myslím, že je horšie ako utrpenia tela, lebo rana na tele sa zahojí časom, no na duši, na tom musí pracovať sám človek svojim postojom a zmýšľaním, aby bol v poriadku a tiež na to treba čas. Iste aj Ježiš trpel aj na duši, keď videl toľko utrpenia na svete a ako sú ľudia zblúdení, ako sa niektorí zmeniť nechcú, ale pritom trpia. Neviem nakoľko Ježiš trpel vnútri a ako všetko vnímal, ale bol človekom, pozná nás a iste mu to nebolo jedno. Inak by neprišiel na zem, neponížil sa medzi nás ľudí aby nám ukázal z lásky cestu, pravdu a život. Teda seba samého.

Moje vyznanie viery

Keď sa tak zamýšľam dozadu nad svojim životom, Boh sa mi dokazoval priebežne aj predtým, ako som uverila. Začalo sa to tým, že mi moja mama hovorila svoje zážitky, ktoré ju presvedčili o duchovne. Neboli to moje zážitky, ale keďže som jej verila, tak to bola pre mňa pravda. A zaujímala som sa o duchovno, bolo to pre mňa zaujímavé, že je viac ako to, čo môžem vidieť bežne očami. Rada som si čítala aj príbehy o rôznych zázrakoch. Neskôr sa mi diali menšie duchovné dokázanosti, ktoré mi dokazovali samy o sebe, že duchovno je, ale to ma nepresvedčilo o existencii Božej, že toto je Boh. Iba že sú duchovia, sú nadprirodzené javy. Často sa mi plnili sny, ktoré sa mi snívali. No snívali sa mi často dlhú dobu dopredu ako sa udiali, len potom som si spomenula na to, že som mala o tom sen dakedy dávnejšie a nepripadalo mi to ako realita, skôr niečo domotané a neskutočné. Lenže život zohral okolnosti tak, že sa to časom udialo a ja som mala dokázanosť, no väčšinou nepríjemnú. Takže to boli skôr varovné sny. Po skončení školy, som bývala na internáte a chodila do roboty. Bývala som s kamarátkou na internáte a domov som chodievala len na víkendy. Mala som ťažšie obdobie v súkromnom živote dlhšiu dobu. Raz večer som mala zjavenie. Chcela som len oddychovať, bolo len 8 hodín večer, spať sa mi ešte nechcelo, ale bolo mi zle na duši a tak som chcela zaspať. Vtedy nerozmýšľam. Otočila som sa ku stene. Zrazu som cítila, že neviem pohnúť rukou, ktorú som mala položenú pred tvárou na vankúši. Videla som ju, ale nie a nie ňou pohnúť. Potom ma osvietila zo zadu žiara, osvietila aj stenu, ku ktorej som bola otočená, no pohnúť som sa nemohla, nemala som kontrolu nad svojím telom. Chcela som sa obzrieť. Prehovoril ku mne hlas, ktorý neznel ani žensky, ani mužsky a povedal, že nevie, prečo sa trápim už pol roka. Povedal to ako kto nechápe, že je to vlastne zbytočné. Chcela som debatovať, pýtať sa, kto je a prečo mi to vraví, ale akákoľvek otázka mi potom pripadala že je zbytočná, že je to vlastne jasné. Chvíľu som ešte cítila prítomnosť toho dakoho, potom to postupne zmizlo aj so svetlom a vedela som sa hýbať. Bola som trochu sklamaná, že to trvalo tak krátko. Kamarátka nič nepočula a nevidela, keď som sa jej opýtala, bola to pre mňa veľká vec, čo sa udiala. Ale ani to ma nepresvedčilo o tom, že Boh je, pretože som o Bohu počula len v kostole a od farárov v telke a to bolo dosť nepresvedčivé. Bývala som dosť dlho na internáte a jedna priateľka, s ktorou som si rozumela odišla pracovať do Čiech, čo bolo pre mňa tiež dosť smutná záležitosť, lebo sme trávili spolu dosť času a rozumeli sme si. Mala som smutné obdobie, také osamelé, no v jeden deň ako som tak sedela na schodoch internátu, dívala som sa na oblohu, rozmýšľala som nad tým, ako všetci kamaráti odtiaľ už odišli a ostala som tam len ja. Prišla mi do duše akoby správa, ako istota, že niečo sa zmení a ja tam už dlho nebudem. Bolo to ako keď už niečo viem, som si s tým úplne istá, nebolo to len že sa nadejám, ale nikto mi to zjavne nepovedal. Odvtedy sa mi to stalo ešte raz, že nastala zmena v mojom živote a prv som to vedela. Ešte som vtedy nevedela ako sa mi život zmení, ale vedela som, že to bude lepšie a cítila som radosť. Pamätám si to do dnes, pretože tá zmena prišla po nejakej dobe a ja som vedela, že to bolo ono. Spoznala som najprv človeka, ktorý mi zvestoval o Bohu, o Jeho evanjeliu. Znelo to rozumne a zaujímavo a ja som sa novým poznatkom nebránila, tak som to začala aj vo svojom živote sledovať, či sa to tak deje, ako vraví. Postupne som spoznala aj Cirkev, z ktorej bol, apoštola Lewitu, ktorého si osobne povolal Boh do svojej služby. Uverila som v existenciu Božiu, v Jeho zákonitosti, presviedčali ma v mojom živote. Neboli to veľké veci, skôr také bežné každodenné, na ktoré si už nespomeniem, ale bolo to pre mňa dosť presvedčivé, pretože som videla slová evanjelia odzrkadlené v mojom živote, teda to čo počujem, že sa aj deje a rôzne súvislosti. Pospomínala som si na udalosti, ktoré sa mi diali predtým, čo som aj tu opísala a videla som v tom, ako ma Boh pomaličky smeroval k Nemu, pretože som hľadala v sebe, chcela som spoznať viac, čo nasleduje po telesnej smrti, zmysel života a tak ma priviedol do svojej Cirkvi. Kto klope, tomu je otvorené a ja som často myslela na toho "niekoho", čo má moc a rozprávala som mu o sebe, prosila a ďakovala, hoci som ho nemenovala Bohom. Ale potrebovala som niekoho, ku komu by som mohla hovoriť, no nie k človeku. Vlastne som sa modlila, ale som ani nevedela, že to modlitba je. Takže moje presvedčenie o existencii Božej prichádzalo pomaly a postupne sa mi pospájali udalosti, ktoré Boh zohral v mojom živote a tým si ma pritiahol. Popri spoznávaní Jeho evanjelia som videla, že to v živote funguje a to ma len utvrdzovalo, že je Boh a Jeho zákonitosti.