Skúšky v živote

Uvažovala som nad tým, že Boh nám dával a dáva do životov mnoho skúšok, alebo inými slovami príležitosti k rozhodnutiam. Každý deň, po celý rok. Ani sa to nemusí zdať, že každý deň, pretože tie skúšky môžu byť rôzne a môžem ich vnímať a nemusím. Možno si nevšimnem tie, cez ktoré prejdem víťazne, alebo som ich jednoducho nepostrehla že toto je skúška. Ale také skúšky ktoré pocítim ako oheň, ktoré mi prídu do života tak, že ich vnímam na prvý pohľad ako prekážku, ako niečo čoho sa bojím, nechce sa mi, tak toto je druh skúšky, ktorý ma môže zmeniť, ak zapriem to svoje a urobím čo na mne záleží. Každý iste mal v živote také okolnosti, kedy cíti, že sa mu niečo nechce, že niečo iné uprednostní, alebo sa niečoho bojí a vyhne sa tomu, proste tú skúšku obíde. Myslím že to je ten kameň do našej stavby, ktorý keď nám príde do cesty odkopneme a múdry je ten, kto ho dvihne a použije. Okolnosti v životoch, ktoré sú mi nepríjemné, nevyhovujú mi, prekážajú je len moje zdanie, pretože sa na to pozerám len z môjho jedného pohľadu a aj to sebeckého. Pretože vidím len to, ako mi to znemožňuje moje pohodlie a vlastne aj stojím na mieste. A ak nič zo sebou nerobím, nemením sa, z toho zastavenia môžem už len klesať. Lebo nenapredujem. Kristova láska v mnohom napomáha a myslím že aj zdolávanie skúšok a rôznych situácií je láska hnacím motorom. Ona ma pohne a dá návod ako niečo urobiť, vykonať a ešte aj v prospech iných, napadne ma, kedy pomôcť, lebo láska mi to napovie. Pohne ma do skutku, lebo ho nerobím pre seba. Láska ukazuje aj tie iné uhly pohľadov, ako niekto asi uvažuje, ako sa cíti a čo potrebuje. A ak mne príde do života z niečoho skúška, budem sa vedieť na vec pozrieť aj inými pohľadmi, pretože láska mi to ukáže. Nie len to budem vidieť ako to ja nechcem a neurobím, nevládzem a nemôžem. Obrazne povedané, otočí zrkadlo, v ktorom som videla dovtedy len seba smerom odomňa a tam už nebudem len ja.
Robila som v robote svojim tempom, ktoré sa mi nezdalo rýchle, u seba som bola v pravde, pretože som robila ako som vedela, a podľa môjho úsudku som sa neponáhľala. No iní mi vraveli, že som ako vrtuľa a robím rýchlo, popričom nestíhajú urobiť svoju robotu. Zamyslela som sa nad tým, ale zároveň som to popierala vo svojej neomylnej spravodlivosti, že ja nerobím rýchlo a neviem čo môžem s tým urobiť. Iba tak stáť a zdržovať sa nasilu ? To sa mi nechcelo. Po čase som to ale zmenila. No nebolo to v tom, že som jednoducho robila pomalšie, lebo aj keď som to skúšala nasilu, dáko mi to nešlo. Zmenila som si uvažovanie počas roboty a to tak, že už som nemyslela od začiatku smeny ako sa mne nechce, ale musím, a že budem rada keď smena skončí. Začala som to brať tak, že je to moja robota, robím so zvieratami, ktoré mám rada a nechcela by som v tej mysli kedy už skončím, niečo prehliadnuť na ich úkor a iní si tiež potrebujú urobiť svoju robotu. Zároveň môj čas počas práce sa predĺžil. Boh mi dal pokoj do mysle, zmierenie sa zo situáciou, aby som si vedela nájsť aj v tejto veci záľubu, pretože On je všade a vo všetkom a aj počas takej roboty, pôsobí a vkladá ma do rôznych situácií, kedy nejako reagujem. No a v tej rýchlosti by som si to nemusela všimnúť a ani sa zamyslieť. Dúfam, že zotrvám a moje prispôsobenie sa bude očividné.
Vraví sa, že láska vzdeláva. Tak som to vlastne teraz opísala len vlastnými slovami, čo ľudstvo už dávno vie. Ale iba vedieť, je málo. Niet väčšej lásky, akú nám dáva Boh, ktorý nám chce len dobré, ale je len na nás, či cez to zdanlivo zlé a nepohodlné uvidíme to dobré, čo nám Boh praje. A teda našu zmenu, zdokonalenie. Ďakujem Bohu za všetko, čo mi požehnal a modlím sa, aby myseľ a srdce nás všetkých boli otvorené voči Nemu po ďalšie dni našich životov.