Moje vyznanie viery

Keď sa tak zamýšľam dozadu nad svojim životom, Boh sa mi dokazoval priebežne aj predtým, ako som uverila. Začalo sa to tým, že mi moja mama hovorila svoje zážitky, ktoré ju presvedčili o duchovne. Neboli to moje zážitky, ale keďže som jej verila, tak to bola pre mňa pravda. A zaujímala som sa o duchovno, bolo to pre mňa zaujímavé, že je viac ako to, čo môžem vidieť bežne očami. Rada som si čítala aj príbehy o rôznych zázrakoch. Neskôr sa mi diali menšie duchovné dokázanosti, ktoré mi dokazovali samy o sebe, že duchovno je, ale to ma nepresvedčilo o existencii Božej, že toto je Boh. Iba že sú duchovia, sú nadprirodzené javy. Často sa mi plnili sny, ktoré sa mi snívali. No snívali sa mi často dlhú dobu dopredu ako sa udiali, len potom som si spomenula na to, že som mala o tom sen dakedy dávnejšie a nepripadalo mi to ako realita, skôr niečo domotané a neskutočné. Lenže život zohral okolnosti tak, že sa to časom udialo a ja som mala dokázanosť, no väčšinou nepríjemnú. Takže to boli skôr varovné sny. Po skončení školy, som bývala na internáte a chodila do roboty. Bývala som s kamarátkou na internáte a domov som chodievala len na víkendy. Mala som ťažšie obdobie v súkromnom živote dlhšiu dobu. Raz večer som mala zjavenie. Chcela som len oddychovať, bolo len 8 hodín večer, spať sa mi ešte nechcelo, ale bolo mi zle na duši a tak som chcela zaspať. Vtedy nerozmýšľam. Otočila som sa ku stene. Zrazu som cítila, že neviem pohnúť rukou, ktorú som mala položenú pred tvárou na vankúši. Videla som ju, ale nie a nie ňou pohnúť. Potom ma osvietila zo zadu žiara, osvietila aj stenu, ku ktorej som bola otočená, no pohnúť som sa nemohla, nemala som kontrolu nad svojím telom. Chcela som sa obzrieť. Prehovoril ku mne hlas, ktorý neznel ani žensky, ani mužsky a povedal, že nevie, prečo sa trápim už pol roka. Povedal to ako kto nechápe, že je to vlastne zbytočné. Chcela som debatovať, pýtať sa, kto je a prečo mi to vraví, ale akákoľvek otázka mi potom pripadala že je zbytočná, že je to vlastne jasné. Chvíľu som ešte cítila prítomnosť toho dakoho, potom to postupne zmizlo aj so svetlom a vedela som sa hýbať. Bola som trochu sklamaná, že to trvalo tak krátko. Kamarátka nič nepočula a nevidela, keď som sa jej opýtala, bola to pre mňa veľká vec, čo sa udiala. Ale ani to ma nepresvedčilo o tom, že Boh je, pretože som o Bohu počula len v kostole a od farárov v telke a to bolo dosť nepresvedčivé. Bývala som dosť dlho na internáte a jedna priateľka, s ktorou som si rozumela odišla pracovať do Čiech, čo bolo pre mňa tiež dosť smutná záležitosť, lebo sme trávili spolu dosť času a rozumeli sme si. Mala som smutné obdobie, také osamelé, no v jeden deň ako som tak sedela na schodoch internátu, dívala som sa na oblohu, rozmýšľala som nad tým, ako všetci kamaráti odtiaľ už odišli a ostala som tam len ja. Prišla mi do duše akoby správa, ako istota, že niečo sa zmení a ja tam už dlho nebudem. Bolo to ako keď už niečo viem, som si s tým úplne istá, nebolo to len že sa nadejám, ale nikto mi to zjavne nepovedal. Odvtedy sa mi to stalo ešte raz, že nastala zmena v mojom živote a prv som to vedela. Ešte som vtedy nevedela ako sa mi život zmení, ale vedela som, že to bude lepšie a cítila som radosť. Pamätám si to do dnes, pretože tá zmena prišla po nejakej dobe a ja som vedela, že to bolo ono. Spoznala som najprv človeka, ktorý mi zvestoval o Bohu, o Jeho evanjeliu. Znelo to rozumne a zaujímavo a ja som sa novým poznatkom nebránila, tak som to začala aj vo svojom živote sledovať, či sa to tak deje, ako vraví. Postupne som spoznala aj Cirkev, z ktorej bol, apoštola Lewitu, ktorého si osobne povolal Boh do svojej služby. Uverila som v existenciu Božiu, v Jeho zákonitosti, presviedčali ma v mojom živote. Neboli to veľké veci, skôr také bežné každodenné, na ktoré si už nespomeniem, ale bolo to pre mňa dosť presvedčivé, pretože som videla slová evanjelia odzrkadlené v mojom živote, teda to čo počujem, že sa aj deje a rôzne súvislosti. Pospomínala som si na udalosti, ktoré sa mi diali predtým, čo som aj tu opísala a videla som v tom, ako ma Boh pomaličky smeroval k Nemu, pretože som hľadala v sebe, chcela som spoznať viac, čo nasleduje po telesnej smrti, zmysel života a tak ma priviedol do svojej Cirkvi. Kto klope, tomu je otvorené a ja som často myslela na toho "niekoho", čo má moc a rozprávala som mu o sebe, prosila a ďakovala, hoci som ho nemenovala Bohom. Ale potrebovala som niekoho, ku komu by som mohla hovoriť, no nie k človeku. Vlastne som sa modlila, ale som ani nevedela, že to modlitba je. Takže moje presvedčenie o existencii Božej prichádzalo pomaly a postupne sa mi pospájali udalosti, ktoré Boh zohral v mojom živote a tým si ma pritiahol. Popri spoznávaní Jeho evanjelia som videla, že to v živote funguje a to ma len utvrdzovalo, že je Boh a Jeho zákonitosti.