Priek v nás

Každý vie najlepšie pochopiť niekoho iného hlavne vtedy, ak sám prežil podobný stav, alebo situáciu ako ten druhý. Prežil si to sám v sebe a vie, čo to obnáša, čo človek pociťuje a cez čo prechádza a tak sa dá dotyčnému do života aj poradiť, pomôcť vo väčšej trpezlivosti. Priek, je prejavom pýchy a často sa s ním môžeme stretnúť u ľudí, aj u seba samých ako reagujeme, ak sa nám niečo nepáči, nevyhovuje, niekto nás kritizuje a považujeme to svoje vlastné za lepšie a spravodlivejšie, trváme si na svojom. Je to v poriadku, pokiaľ sme zásadoví, pokiaľ si trváme na tom, čo iste vieme že je správne a môžeme mať pokoj. No pokiaľ nie, neviem či je môj postoj správny a ide mi hlavne o to, aby sa stalo a bolo ako ja chcem, aby som vyzeral pred ľuďmi dobre a stoj čo stoj si držím to svoje, som v prieku. Nech mi ten druhý nič nehovorí, lebo ja som ten, čo vie. Nechcem počuť, nechcem vedieť iné a možno aj lepšie poznanie. Keď nechcem počuť iných, ani sa nedozviem, či to čo mi ten druhý hovorí je dobré. Čo ak práve odmietam Boha, ktorý hovorí ku mne cez iných ? Aj toto je jeden zo spôsobov, kedy uhášam Ducha. A Duch svätý sa iste nebude nasilu tisnúť ak ho nechcem prijať. Priek nás brzdí. Každý už bol iste v takej situácii, kedy sa priečil a pritom vedel, že on sám nie je v pravde, ale bolo ťažké si to pripustiť a uznať. Ľudská pýcha je silná a čím menej pokory v sebe mám, tým ma viac ovláda a nedovolí mi pohnúť sa a následne sa zmeniť. Priekom si držím to svoje staré myslenie. Viem veľmi dobre podľa seba, aký to je stav, kedy som mala problém povedať druhému prepáč, požiadať o niečo, vypočuť, alebo osloviť človeka len preto, lebo som mala v sebe priek, brzdu, čo mi nedovolila sa ponížiť. Čím viac je človek pyšný, tým viac môže byť v zajatí prieku, neústupčivosti, nepodriadenosti a namyslenosti. Taký človek nedokáže počúvať a ani poslúchať niekoho iného. Môže to viesť aj do zatvrdenia, kedy je človek už priekom spútaný, stvrdol v tom svojom presvedčení o niečom a nepopustí, to pomyslenie v ňom je stvrdnuté, pevné. Démoni majú veľkú pôsobnosť, ak ich počúvame, necháme sa nimi viesť a pritom si stačí uvedomiť, že my sme tí, ktorí sa rozhodujú a aj konajú. Ak mám v sebe túžbu po spravodlivosti, tak už keď ten priek pociťujem, hneď sa môžem pozastaviť nad tým, prečo ? Prečo niečo nechcem, nepáči sa mi to, nevyhovuje mi to, nezapadá mi do toho môjho a odmietam to. Či to má opodstatnený význam a to podľa poznania aké už mám, z evanjelia. Snažím sa len dodržiavať evanjelium, alebo už presadzujem svoje vlastné a už len z namyslenosti a pýchy trvám na tom svojom. To je dosť veľký rozdiel. Pre démonov je prirodzené sa Bohu priečiť, pretože oni sa zmeniť nechcú. Treba si dávať veľký pozor na tento stav, pretože nám bráni vo vzraste a vývoji smerom k Bohu, zapcháva uši a zatvára nám oči pred pravdou.
1 Tesaloničanom 5:21 Všetko zkúšajte; dobré podržte. Ak nebudem otvorená a ochotná prijímať aj od iných slovo, nedôjdem k presvedčeniu z viery, ktoré je pre jej vzrast tak podstatné. Môžem dôjsť k presvedčeniu, ale len z ovocia svojej neústupčivosti. Lebo v prieku nie je ani poslušnosť, ani pokora, ani vzrast. Kto sám seba pozná vie, kedy je v prieku a aj prečo. Tak už len je potrebné vyhodnotiť s triezvou, otvorenou mysľou a s odstupom od samého seba, či som priečna a brzdím sama seba, alebo som len zásadová a verná.
Rimanom 15:7 Preto sa prijímajte navzájom, ako i Kristus nás prijal na slávu Božiu.